Dvadsať rokov po roku 0

DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI


Pán šéfredaktor, začnem tento rozhovor trochu netradične. Prezradili ste mi, že v deň, keď vám z tlačiarne prišla zásielka výtlačkov pilotného čísla Rozmeru, dostali ste ešte jeden vzácny dar.   Je to presne tak. Práve mi z pôrodnice priniesli moju druhú dcérku Dominiku, takže niekedy mám pocit, akoby aj Rozmer bol takým mojím ďalším dieťaťom. Aj keď, samozrejme, iba v prenesenom význame.   Ako si spomínate na tie časy? Čo bolo impulzom pre vznik Rozmeru?   Keď som si nedávno prezeral fotografie z tých čias, mnohé okamihy sa mi živo vynárali z pamäti. Šlo o deväťdesiate roky, presnejšie o ich záver. Len niekoľko rokov po takzvanej nežnej revolúcii. Nemálo vecí, ktoré sa vtedy diali, bolo pre nás nových a neznámych. Zo Západu, predovšetkým zo Spojených štátov amerických k nám prenikali rôzne skupiny, ktorých názory a tiež netradičné vystupovanie v nás nevzbudzovali prílišnú dôveryhodnosť. A keďže niektoré z nich prichádzali do konfrontácie s viacerými tradičnými kresťanskými cirkvami, povedali sme si, že s tým treba čosi robiť. A tak vzniklo občianske združenie Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt, ktorého úlohou je monitorovať náboženskú scénu a poukazovať na manipulatívne praktiky deštruktívnych siekt, ktorých sa beztrestne dopúšťajú. Spočiatku sme organizovali pre verejnosť prednášky, na ktorých vystupovali aj pozvaní odborníci zo zahraničia, neskôr vznikla myšlienka vydávať vlastný časopis. Keďže som v tom čase pracoval ako redaktor Katolíckych novín a mal som redaktorskú prax a ako konvertita aj záujem o túto problematiku, ponúkol som sa, že by som do toho šiel. Keď sa v máji 1998 na Ekumenickej rade cirkví pre to vytvorili pracovné podmienky, už nič nebránilo, aby Rozmer začal vychádzať. On vlastne už vychádzal, pretože prvé číslo vyšlo ešte začiatkom februára. To však vznikalo takpovediac „na kolene" a nikto nevedel, ako to všetko dopadne. Panovalo iba veľké odhodlanie. Ak by sme však nedostali priestor na Ekumenickej rade cirkví, pravdepodobne by len to nestačilo.   Ak sa obzriete späť, čo všetko sa odvtedy udialo? Dvadsať rokov predsa len nie je zanedbateľné obdobie, bolo potrebné reagovať na množstvo výziev...   Máte pravdu, obzvlášť ak hovoríme o prechode do nového milénia. Vtedy sme boli konfrontovaní s mnohými pokusmi siekt etablovať sa a vplývať na našu spoločnosť. Spomínam si napríklad na to, ako sa spoločnosť Joga v dennom živote, na čele ktorej stojí kontroverzný Svámi Mahéšvaránanda, pokúsila infiltrovať do nášho školstva tým, že v ňom zavádzala jogové cvičenia, pri ktorých by sa to ale podľa všetkého neskončilo. A nebyť spoločenského tlaku na vtedajšieho ministra školstva Milana Ftáčnika, zrejme by sa im to aj podarilo. Oni síce deklarovali, že ide iba o telesné cvičenia, o nič duchovné, čo, samozrejme, nebola pravda. Ukázalo sa to po niekoľkých rokoch, keď guru Mahéšvaránanda osobne navštívil Slovensko a v jednom rozhovore potvrdil, že joga prioritne sleduje duchovné ciele. Alebo si spomínam na takzvanú rodovú školu v spišskom Hnilčíku, ktorá bola napojená na sektu stúpencov kultu Anastázie. Asi iba tri týždne po jej otvorení odcestovali všetky deti do vzdialeného Krasnodarského kraja v Ruskej federácii ležiaceho pri Čiernom mori, kde žili v komunite tejto sekty. Kompetentné orgány tak, pochopiteľne, nemohli obsah a metódy jej výučby, ako ani dodržiavanie hygienických či iných nariadení podrobiť kontrole. A spomeniem tiež waldorfskú školu, ktorej sme sa venovali najmä z dôvodu jej prepojenia na antropozofické učenie jej zakladateľa Rudolfa Steinera. Pravdaže udalostí, ktoré by stáli za zmienku, je mnohonásobne viac.   Zmenila sa podľa vás za ten čas naša spoločnosť? Ako sa naučila koexistovať s týmito zoskupeniami, na ktorých čele stoja v nejednom prípade kontroverzní a nezodpovední ambiciózni lídri?   Naša spoločnosť už nie je taká konzervatívna, ako bola ešte pred dvadsiatimi rokmi, aj keď i toto konštatovanie treba brať s rezervou. Pravdou ale je, že sme omnoho liberálnejší, hodnoty, na ktorých nám vtedy ešte aspoň čiastočne záležalo, sú dnes už mnohým ľahostajné. Po nás prišla nová generácia mladých ľudí, ktorí sú zahltení veľkým množstvom rozmanitých informácií. Majú lepšie možnosti cestovať, študovať či pracovať v kozmopolitnom a multikultúrnom zahraničnom prostredí, sú rozhľadenejší, no často sa stávajú iba konzumentmi rôznych protichodných názorov prameniacich z neprehľadného kultúrneho a duchovného spektra. Nie všetci ich totiž vedia aj kriticky analyzovať. Okrem toho treba povedať, že dnešná spoločnosť je oveľa dynamickejšia, niet času na hľadanie skutočných hodnôt. A tak sa duchovná scéna postupne pragmaticky mení na priestor, v ktorom sa uspokojujú naše takzvané duchovné potreby, a to bez akejkoľvek viazanosti na prirodzené náboženské prostredie či cirkev. Skrátka voľná duchovná turistika. Naše spirituálne vedomie sa neformuje skúsenými a prirodzenými autoritami, ale kdekým, kto sa prezentuje na internete a ponúka nám svoje „nezištné" služby. Pochopili to už aj sekty a prispôsobili sa tejto mentalite, využívajúc pritom technológie a možnosti, ktoré sa im v súčasnosti ponúkajú. Potom sa, pravdaže, netreba čudovať, že sa kresťanstvo z nášho okolia vytráca a s ním aj hodnoty, ktoré sme ešte pred pár desaťročiami neochvejne vyznávali. Svet sa jednoducho mení, žiaľ, nie vždy k lepšiemu. Mám pocit, že čím väčší chaos je v ňom, tým väčšmi to vyhovuje rôznym pseudoduchovným hochštaplerom.   Aby sme ale neskončili priveľmi pesimisticky, ako vidíte ďalšie smerovanie Rozmeru, ktorý sa za dvadsať rokov stal rešpektovanou súčasťou mediálneho sveta slovenských kresťanov?   Nemám obavy o to, že nám vyschne zdroj inšpirácie. Tém, o ktorých treba písať, bude stále nadostač. Len si prajem, aby sa ten doterajší vývoj zvrátil, aby sme opäť našli cestu ku skutočným evanjeliovým hodnotám a bezmyšlienkovito sa nenaháňali za vecami, ktoré nás iba oberajú o pokoj a napĺňajú úzkosťou. Potom človek hľadá útočisko tam, kde ho niet a končí ako zvedený a zneužitý. To predsa nikto z nás nechce.   Ďakujem za rozhovor.