Pán šéfredaktor,
začnem tento rozhovor trochu netradične. Prezradili ste mi, že v deň, keď
vám z tlačiarne prišla zásielka výtlačkov pilotného čísla Rozmeru, dostali
ste ešte jeden vzácny dar.
Je to presne tak. Práve mi z pôrodnice priniesli moju
druhú dcérku Dominiku, takže niekedy mám pocit, akoby aj Rozmer bol takým mojím
ďalším dieťaťom. Aj keď, samozrejme, iba v prenesenom význame.
Ako si spomínate na
tie časy? Čo bolo impulzom pre vznik Rozmeru?
Keď som si nedávno prezeral fotografie z tých čias,
mnohé okamihy sa mi živo vynárali z pamäti. Šlo o deväťdesiate roky,
presnejšie o ich záver. Len niekoľko rokov po takzvanej nežnej revolúcii.
Nemálo vecí, ktoré sa vtedy diali, bolo pre nás nových a neznámych. Zo Západu,
predovšetkým zo Spojených štátov amerických k nám prenikali rôzne skupiny,
ktorých názory a tiež netradičné vystupovanie v nás nevzbudzovali
prílišnú dôveryhodnosť. A keďže niektoré z nich prichádzali do
konfrontácie s viacerými tradičnými kresťanskými cirkvami, povedali sme
si, že s tým treba čosi robiť. A tak vzniklo občianske združenie
Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt, ktorého úlohou je monitorovať
náboženskú scénu a poukazovať na manipulatívne praktiky deštruktívnych
siekt, ktorých sa beztrestne dopúšťajú. Spočiatku sme organizovali pre
verejnosť prednášky, na ktorých vystupovali aj pozvaní odborníci zo zahraničia,
neskôr vznikla myšlienka vydávať vlastný časopis. Keďže som v tom čase
pracoval ako redaktor Katolíckych novín a mal som redaktorskú prax
a ako konvertita aj záujem o túto problematiku, ponúkol som sa, že by
som do toho šiel. Keď sa v máji 1998 na Ekumenickej rade cirkví pre to
vytvorili pracovné podmienky, už nič nebránilo, aby Rozmer začal vychádzať. On
vlastne už vychádzal, pretože prvé číslo vyšlo ešte začiatkom februára. To však
vznikalo takpovediac „na kolene" a nikto nevedel, ako to všetko dopadne.
Panovalo iba veľké odhodlanie. Ak by sme však nedostali priestor na Ekumenickej
rade cirkví, pravdepodobne by len to nestačilo.
Ak sa obzriete späť,
čo všetko sa odvtedy udialo? Dvadsať rokov predsa len nie je zanedbateľné
obdobie, bolo potrebné reagovať na množstvo výziev...
Máte pravdu, obzvlášť ak hovoríme o prechode do nového
milénia. Vtedy sme boli konfrontovaní s mnohými pokusmi siekt etablovať sa
a vplývať na našu spoločnosť. Spomínam si napríklad na to, ako sa
spoločnosť Joga v dennom živote, na čele ktorej stojí kontroverzný Svámi
Mahéšvaránanda, pokúsila infiltrovať do nášho školstva tým, že v ňom
zavádzala jogové cvičenia, pri ktorých by sa to ale podľa všetkého neskončilo.
A nebyť spoločenského tlaku na vtedajšieho ministra školstva Milana
Ftáčnika, zrejme by sa im to aj podarilo. Oni síce deklarovali, že ide iba
o telesné cvičenia, o nič duchovné, čo, samozrejme, nebola pravda.
Ukázalo sa to po niekoľkých rokoch, keď guru Mahéšvaránanda osobne navštívil
Slovensko a v jednom rozhovore potvrdil, že joga prioritne sleduje
duchovné ciele. Alebo si spomínam na takzvanú rodovú školu v spišskom
Hnilčíku, ktorá bola napojená na sektu stúpencov kultu Anastázie. Asi iba tri
týždne po jej otvorení odcestovali všetky deti do vzdialeného Krasnodarského
kraja v Ruskej federácii ležiaceho pri Čiernom mori, kde žili
v komunite tejto sekty. Kompetentné orgány tak, pochopiteľne, nemohli obsah
a metódy jej výučby, ako ani dodržiavanie hygienických či iných nariadení
podrobiť kontrole. A spomeniem tiež waldorfskú školu, ktorej sme sa
venovali najmä z dôvodu jej prepojenia na antropozofické učenie jej
zakladateľa Rudolfa Steinera. Pravdaže udalostí, ktoré by stáli za zmienku, je
mnohonásobne viac.
Zmenila sa podľa vás
za ten čas naša spoločnosť? Ako sa naučila koexistovať s týmito
zoskupeniami, na ktorých čele stoja v nejednom prípade kontroverzní a
nezodpovední ambiciózni lídri?
Naša spoločnosť už nie je taká konzervatívna, ako bola ešte
pred dvadsiatimi rokmi, aj keď i toto konštatovanie treba brať
s rezervou. Pravdou ale je, že sme omnoho liberálnejší, hodnoty, na
ktorých nám vtedy ešte aspoň čiastočne záležalo, sú dnes už mnohým ľahostajné.
Po nás prišla nová generácia mladých ľudí, ktorí sú zahltení veľkým množstvom
rozmanitých informácií. Majú lepšie možnosti cestovať, študovať či pracovať v kozmopolitnom
a multikultúrnom zahraničnom prostredí, sú rozhľadenejší, no často sa
stávajú iba konzumentmi rôznych protichodných názorov prameniacich
z neprehľadného kultúrneho a duchovného spektra. Nie všetci ich totiž
vedia aj kriticky analyzovať.
Okrem toho treba povedať, že dnešná spoločnosť je oveľa
dynamickejšia, niet času na hľadanie skutočných hodnôt. A tak sa duchovná
scéna postupne pragmaticky mení na priestor, v ktorom sa uspokojujú naše
takzvané duchovné potreby, a to bez akejkoľvek viazanosti na prirodzené
náboženské prostredie či cirkev. Skrátka voľná duchovná turistika. Naše
spirituálne vedomie sa neformuje skúsenými a prirodzenými autoritami, ale
kdekým, kto sa prezentuje na internete a ponúka nám svoje „nezištné"
služby. Pochopili to už aj sekty a prispôsobili sa tejto mentalite,
využívajúc pritom technológie a možnosti, ktoré sa im v súčasnosti
ponúkajú. Potom sa, pravdaže, netreba čudovať, že sa kresťanstvo z nášho
okolia vytráca a s ním aj hodnoty, ktoré sme ešte pred pár
desaťročiami neochvejne vyznávali. Svet sa jednoducho mení, žiaľ, nie vždy
k lepšiemu. Mám pocit, že čím väčší chaos je v ňom, tým väčšmi to
vyhovuje rôznym pseudoduchovným hochštaplerom.
Aby sme ale
neskončili priveľmi pesimisticky, ako vidíte ďalšie smerovanie Rozmeru, ktorý
sa za dvadsať rokov stal rešpektovanou súčasťou mediálneho sveta slovenských
kresťanov?
Nemám obavy o to, že nám vyschne zdroj inšpirácie. Tém,
o ktorých treba písať, bude stále nadostač. Len si prajem, aby sa ten
doterajší vývoj zvrátil, aby sme opäť našli cestu ku skutočným evanjeliovým
hodnotám a bezmyšlienkovito sa nenaháňali za vecami, ktoré nás iba oberajú
o pokoj a napĺňajú úzkosťou. Potom človek hľadá útočisko tam, kde ho
niet a končí ako zvedený a zneužitý. To predsa nikto z nás nechce.
Ďakujem za rozhovor.
rozhovor
Dvadsať rokov po roku 0
DARIUSZ ŻUK-OLSZEWSKI
Dvadsať rokov
v živote človeka predstavuje významný medzník. Bezpochyby to platí aj
vtedy, ak hovoríme o práci redakcie. A keďže Rozmer si v týchto
dňoch pripomína práve takéto jubileum, pozhovárali sme sa s jeho
zakladateľom a šéfredaktorom Borisom Rakovským o tom, čo bolo
impulzom, aby mohol takto orientovaný časopis vzniknúť. Zaujímalo nás, ako si
dnes spomína na redakčné začiatky, ako spätne hodnotí tieto roky, čo všetko sa
počas nich udialo a ako sa podľa neho odvtedy zmenila naša spoločnosť.
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 15037x