Celý váš život poznamenala skúsenosť s munistami. Prečo sa ľudia ako vy pridávajú k sektám? Zmenili sa v posledných rokoch dôvody na také konverzie?

 

To si nemyslím. Myslím si, že ľudia sa získavajú rovnako klamne, ako to bolo pred štyridsiatimi rokmi. Myslím si, že ľudia sú veľmi ovplyvniteľní. Myslím si, že hľadajú spôsob, ako sa zlepšiť a ako urobiť svet lepším. Ako mať nejakú moc a kontrolu nad zlyhávajúcimi inštitúciami. Čo je rozdielne, je internet a naliehavé problémy, akými sú napríklad klimatické zmeny.

Otázku, prečo sa ľudia pridávajú k sektám, obraciam, pretože takáto otázka predstavuje takzvanú základnú atribučnú chybu. Chybou je prehnaný dôraz na osobnostné premenné a podcenenie vplyvu spoločenských premenných. Ľudia sú totiž adaptívne, učiace sa organizmy s piatimi zmyslami, ktoré sa neustále prispôsobujú svojmu prostrediu. A aj keď si radi myslíme, že naše rozhodnutie robíme vedome a máme nad sebou kontrolu, zo všetkých strán k nám prúdia obrovské množstvá údajov, ktorých si nie sme vedomí, ale ktoré nás ovplyvňujú. Vo svojej práci ukazujem klientom zvyčajne videá z troch experimentov: Ashovu štúdiu konformity, Milgramovu štúdiu poslušnosti a Zimbardov väzenský experiment. Občas im tiež premietam video z relácie Candid Camera (relácia s kanadskými žartíkmi - pozn. aut.): ľudia vstupujú do výťahu, v ktorom už stoja tri osoby čelom k stene. Novoprichádzajúci sú zmätení, ale tiež si bez dôvodu stúpnu čelom k stene. To krásne ukazuje, ako nemáme radi zmätok. Keď dôjde k narušeniu sociálneho scenára, ľudia podvedome a z pudu sebazáchovy konajú podľa úvahy: „Asi je na to nejaký dôvod. Viac hláv viac vie. Budem v bezpečí, ak budem robiť to, čo ostatní." Keď tomuto základu rozumiete, môžete sa pustiť do rozoberania čínskeho komunistického brainwashingu, siekt a ovládania mysle.

 

Potom teda zodpovednosť za vstup do sekty nenesie len ten, kto vstupuje.

 

Áno. Nerád v tomto zmysle používam slovo „vstúpiť" (angl. join - pozn. aut.), pretože implikuje slobodné rozhodnutie.

 

Takže tu vôbec nejde o rozhodnutie podľa vlastnej vôle?

 

Ale áno, nejaká vôľa tam je.

 

V akom podiele? Alebo záleží na sekte?

 

Záleží na situácii, záleží na sekte... Záleží na tom, do akej miery si možnosť ovplyvnenia uvedomujete. Právnik a profesor Alan W. Scheflin vytvoril model sociálneho vplyvu, ktorý by sa mal zapracovať do zákona. Model musí byť dostatočne komplexný, aby pokryl čo najviac typov situácií a aby posúdil ovplyvňujúceho i ovplyvneného. U ovplyvneného ide o jeho slabosti, osobnosť, minulosť alebo napríklad to, či v nej existuje násilie. Taktiež o jeho nezdravé vzťahy alebo hypnabilitu. A potom u predátora ide o jeho osobnostné rysy, či je narcistický, sociopatický, aké má motívy, aké sú následky jeho činov alebo aké sú techniky, ktoré používa na šírenie svojho vplyvu.

Ak je niekto vysoko hypnabilný a ovplyvniteľný, bude mať menej obranných mechanizmov, pokiaľ nie je naočkovaný tak, aby si uvedomil, čomu sa má vyhnúť. A napodiv netreba veľa očkovania. Napríklad stačí, aby si uvedomil: „Keď vám zavolá neznámy človek, nezáleží na tom, aký dojemný je jeho príbeh. Nikdy mu nedávajte číslo svojej kreditnej karty. Nikdy, nikdy, nikdy, nikdy."

 

Takže ľudia sú ovplyvniteľní autoritami z oboch strán. Tak zo strany predátorov, ako aj z tej strany, ktorá ich varuje pred nebezpečenstvom.

 

Áno, to dáva zmysel. Ak ľudia majú pocit, že autorita je legitímna, budú ju nasledovať. Osoby v sektách si myslia, že nasledujú legitímnu autoritu, i keď to tak nie je. Keď ale naučíte osoby môj model kontinuity vplyvu, naučíte ich rozlišovať medzi tým, čo je zdravé a čo nezdravé. Keď sa dostanú do situácie zmätku, majú potom scenár a nerobia to, čo začnú robiť všetci v okolí. Ľudia sa vnútorne zastavia a povedia si: „Hej, túto prednášku si pamätám. A tie videá tiež. A toto je presne to, čo bolo v tých videách. Musím sa opýtať na tieto otázky. Musím odtiaľto odísť."

 

Ako to bolo u vás? Vo vedúcej pozícii u munistov ste boli jeden a pol roka.

 

Nemal som žiadnu skúsenosť so sektami. Môj otec mal obchod s náradím a vždy hovoril, že klamára spoznáte podľa očí. Ale krátko potom, čo mi priateľka dala košom, som bol zraniteľný. Stretol som sa so ženami, ktoré so mnou flirtovali. Pamätám si, že som sa ich aj pýtal, či sú členkami nejakej náboženskej skupiny. Pozreli sa mi priamo do očí a povedali, že nie sú, že ony sú len študentky.

Základná atribučná chyba zvaľuje úplne vinu na osobu: bola slabá, hlúpa, nemala tam chodiť, nemala do toho vstupovať. Ale to, čo sa stalo mne a čo sa deje aj v iných sektách, vidím skôr ako podvodný nábor. Je tam nedostatok informovaného súhlasu. Forenzní psychológovia, s ktorými spolupracujem, ma naučili, že informovaný súhlas nie je udalosť, ale proces. Ak sa robí eticky, je to priebežný proces.

 

Myslíte si, že i dnes, s množstvom informácií, ktoré máme k dispozícii, môže chýbať informovaný súhlas?

 

Väčšina ľudí nevie absolútne nič o sektárskom ovládaní mysle.

 

Nie je to ich zodpovednosť, keď dnes majú ľahký prístup k informáciám?

 

Pred dvadsiatimi rokmi, keď internet začínal, ste mohli nájsť zásadné informácie. Stačilo vážne len googliť. Dnes už sú ale firmy, ktoré vedia pochovať kritické informácie, skresliť ich, prezentovať falošné údaje a vytvoriť mnoho zmätku, ktorý sa končí tým, že ľudia nevedia, komu veriť a čo je skutočné. Napríklad komerčné sekty, ktoré používajú pyramídový systém multilevel marketingu. Mám skúsenosť s firmou, ktorá zariadila, že je ťažko možné vyhľadať na internete kritické informácie o nej. Máte desať strán výsledkov hľadania, ktoré uvádzajú, aká je tá firma úžasná, a až na jedenástej stránke sa dostanete ku kritickým informáciám. Veľké sekty majú mnoho peňazí, moci i pracovných síl. Takže si napríklad privlastnili skoro celú Wikipédiu. Pokiaľ sa ľudia nenaučili kriticky myslieť, je irelevantné, aké veľké je množstvo in­formácií, ktoré majú k dispozícii, dokonca naopak, sú tým množstvom lepšie manipu­lovateľní. Môj kolega, psychológ Michael Commons by argumentoval, že väčšmi sú schopní odolať manipulácii ľudia, ktorí majú lepšie abstraktné myslenie. Lepšie získavajú nadhľad nad celou situáciou.

 

Ale často je osoba, ktorá podľahne sekte, veľmi inteligentná.

 

Áno, aj extrémne inteligentná. Dokonca by som tvrdil, že čím viac mysle máte, tým väčšmi môžete byť manipulovaná, kým nezačnete chápať, akú hru hráte, aké má pravidlá a aké sú scenáre. Môj priateľ Jon Atack napísal knihu, ktorá revolučne odhaľuje scientológiu (A Piece of Blue Sky, 1990 - pozn. aut.). Má intelekt na úrovni génia. Je to básnik, spisovateľ, bubeník, umelec, prekladá Lao-c‘eho, vie za týždeň prečítať tri knihy a pamätať si ich, nielen fotograficky, ale kontextuálne, do hĺbky. Preto bol schopný napísať kľúčovú knihu o scientológii. Nielenže prečítal úplne všetko, čo Hubbard napísal, ale aj všetko prístupné, čo bolo napísané o ňom, a všetko pospájať. Sám bol členom scientologického hnutia jedenásť rokov a dostal sa na úroveň OT-5.

To je ďalšia chyba, keď sa hovorí, že do siekt vstupujú len hlúpi. Keď ste ale veľmi zvedavá, lačná po nových informáciách a ak vám ľudia hovoria tie správne veci v správnu chvíľu, budete ovplyvniteľná. Vaša predstavivosť a inteligencia môže byť privlastnená. Preto aj inteligentní ľudia sú i lepšie hypnabilní.

 

Zmienili ste sa o klientoch. Isto ich tiež ovplyvňujete.

 

Snažím sa vytvoriť etický ovplyvňovací proces, aby som klientom, ktorí sú v niektorej sekte, dal moc, aby sa rozhodovali sami za seba. Aby mali svoje vlastné pocity, rozpamätali sa na zážitky, ktoré potlačili. Ale, samozrejme, im nehovorím: „Ja som tu nato, aby som vám tú sektu vyhovoril alebo aby som vám povedal, že je zlá." Keby som to skúsil takto priamo, ihneď sa tomu začnú brániť a vynorí sa ich sektárska identita.

Tá je súčasťou fenoménu, ktorý sa nazýva dvojitá identita. Písal o ňom psychiater Robert Jay Lifton v knihe Nacistickí lekári (1988). Tými lekármi boli milujúci otcovia a manželia a doma dobrí ľudia. Potom ale išli do táborov, kde sa správali brutálne. Lifton písal o tom, ako zvládali žiť s týmito dvoma identitami a rozoberal, ako ich oddeľovali. To bol aj môj zážitok. Ako munista som si myslel, že zabíjam svoju starú identitu, pretože bola zlá. Ale ona nebola zabíjaná, bola len zatláčaná. A keď som potom mal nehodu a bol som deprogramovaný, zrazu všetky tieto spomienky a uvedomenia vyplávali na povrch, zdanlivo odnikiaľ. V skutočnosti však šlo o skutočné ja, ktoré bolo väznené.

 

Pracujete taktiež s ľuďmi, ktorí sa už do siekt narodili? A ako u nich funguje princíp duálnej identity, keď tá prvotná sa nemohla mimo sekty vytvoriť?

 

Dobrá otázka. V prvom vydaní svojej knihy Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů (1990) som sa osobám, ktoré sa do siekt narodili, nevenoval. Neskôr som to napravil. Ľudí, ktorí sa narodili do sekty, je dôležité sa opýtať, či boli vždy konformní, alebo či sa rozpamätajú na moment, kedy neboli a kedy boli potrestaní. Napríklad Jehovovi svedkovia sú priaznivcami telesných trestov. Pýtam sa ich, či si pamätajú na to, kedy dostali prvýkrát po zadku, za čo to bolo a ako. Niektorí vám povedia, že sa im tam nikdy nepáčilo, že vždy chceli odísť, ale nemohli. Tých môžete ubezpečiť, že majú autentickú identitu, len nebola vystavená prostrediu, ktoré by podporovalo jej rast.

Základ práce s ľuďmi, ktorí sa narodili do sekty, je podpora vzniku predstavy, ako by vyzeralo ich detstvo, keby neprebehlo v rámci tej skupiny. Pýtam sa týchto ľudí pod vplyvom hypnózy, ako by chceli, aby sa rodičia v danej situácii zachovali, ak by to boli rodičia presne podľa ich predstáv. A potom len pozeráte, čo vám povedia. Sú to neuveriteľne hlboké poznatky, ako keby ste študovali desať rokov ľudskú psychológiu: „Chcel by som, aby ma objali, upokojili, povedali, že všetko bude v poriadku. Aby ma vzali na prechádzku..." Vlastne ich učím, aby sa „prerodičovali" skrze svoju autentickú identitu. Keď sa potom rozpamätúvajú na traumatické zážitky, nevnímajú ich už ako traumy, ale vnímajú ten pozitívny scenár, ktorý si vytvorili. Vieme, čo je to neurogenéza a neuroplasticita, a vieme, že ak to opakujeme, môžeme vytvoriť funkčné vzorce namiesto traumy. Môžeme vytvoriť vzorec milujúceho, nežného, bezpečného rodičovstva, čo môže napomôcť napraviť rôzne poruchy osobnosti, o ktorých sa predtým myslelo, že sú nenapraviteľné.

 

Vy sám ste boli deprogramovaný. Aký je rozdiel medzi deprogramovaním a vašou metódou?

 

Mňa deprogramovali rok. Môžem vám z toho prístupu povedať len to, o čom si myslím, že zafungovalo. Dostať človeka preč z tej skupiny, dať mu najesť a nechať ho vyspať podľa potreby, bez neustáleho posilňovania sektárskej dogmy. Dať mu možnosť stretnúť sa s ďalšími bývalými členmi, ktorým - v rozpore s tým, ako ich vykresľovala sekta - nešla pena z úst a neboli to démoni. Nechať ho zažiť pozitívnu skúsenosť s týmito bývalými členmi tak, aby si mohol povedať: „Toto je fajn človek, rešpektuje ma a rozpráva mi svoj príbeh." A vysvetliť mu, čo je to brainwashing (vymývanie mozgu) a ovládanie mysle. Človek má totiž obvykle o vymývaní mozgu mylnú predstavu, ako by bolo spojené s mučením, mlátením a ostrým svetlom.

Chybné na deprogramovaní rozhodne bolo to, že hovorili na človeka namiesto s človekom. Väčšina informácií bola kritická a keďže človek nemohol odísť, vytvorilo to veľa strachu, tráum a stresu. Moja skúsenosť s týmto prístupom je, že je ťažko traumatizujúci a vytvára celú škálu ďalších psychologických problémov. Nie je na ňom nič jemného ani premysleného, nie je rešpektujúci ani chápavý k zážitkom deprogramovanej osoby. Keď ma deprogramovali, mali šťastie, že som bol po nehode: mal som sadru od palca na nohe až po rozkrok. Vzali mi i barly. Keby som nebol v tomto stave, pochybujem, že by sa im deprogramovanie podarilo. Utiekol by som. Zase sa vraciame k tomu, že všetko záleží na situácii. Keby som nemal nehodu, nebol by som dva týždne v nemocnici. To, že som bol mimo skupiny munistov, viedlo k tomu, že som zavolal svojej sestre a povedal jej, kde som.

 

Ďakujem za rozhovor.



Claire Klingenbergová (1992) je študentkou religionistiky na Husitskej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a prezidentkou Európskej rady skeptických organizácií.