Hinduizmus
Začiatkom 3. tisícročia pred Kr. sa v Indii vytvorila
najstaršia známa civilizácia, takzvaná harappská2, ktorá
z doposiaľ neznámych príčin zanikla koncom prvej polovice 2. tisícročia
pred Kr. Ako jeden z možných dôvodov sa uvádza invázia indoeurópskych
kmeňov, ktoré v tomto období prenikali zo severu a nastolili novú
epochu indických dejín.3
Na počiatku 2. tisícročia začali prenikať do severozápadnej
Indie árijské kmene. O niekoľko storočí neskôr už obývali územie piatich
riek, Pandžáb (Päťriečie). Je možné, že títo dobyvatelia zničili
tiež niektoré harappské mestá. Vo védskych textoch sa spomínajú boje proti
dásom (resp. dasjom), ktorí boli pravdepodobne pokračovateľmi civilizácie Indu.
Sú opísaní ako ľudia s tmavou kožou, „bez nosa", hovoriaci barbarským
jazykom a vyznávajúci falický kult (šišnadeva). Mali veľké stáda a bývali
v opevnených sídliskách (pur). V Rigvéde4 sa spomína aj
ďalší znepriatelený národ - Panajahovia, ktorí kradli kravy a zavrhovali védsky
kult.5 Tomuto obdobiu sa vraví védske preto, lebo základnými
prameňmi poznania árijského náboženstva sú Védy6.
S príchodom Árijcov sa začal proces asimilácie
s domorodým obyvateľstvom. Tento proces rasovej, kultúrnej
a náboženskej symbiózy pokračoval zároveň s tým, ako Árijci postupne
napredovali smerom k nížine Gangy. Védski Indovia sa zaoberali roľníctvom
a pastierstvom. Vysoko si cenili koňa, ktorého však používali výlučne vo
vojnách, pri nájazdoch alebo kráľovskom rituáli. Árijci nemali mestá a nepoznali
písmo. Ich hmotná kultúra bola jednoduchá. Kmene viedli vojenskí náčelníci
(radžovia). Moc týchto malých kráľov vyvažovali ľudové rady (sabhá
a samiti). Ku koncu védskeho obdobia sa zavŕšila organizácia spoločnosti
do štyroch spoločenských tried (varien). Pojem varna znamená farba, čo svedčí
o etnickej rozmanitosti indickej spoločnosti.7
Védsky panteón
Védy vykazujú iba niektoré aspekty života v tomto
období. Historických údajov je v nich pomerne málo. Dozvedáme sa ale
z nich, že védsky panteón ovládajú bohovia. Védske texty, predovšetkým
Rigvéda, predstavujú náboženský systém kňazskej elity brahmánov, ktorá slúžila
vojenskej aristokracii. Zvyšok spoločnosti, kšatrijovia, vaišjovia
a šúdrovia mali pravdepodobne analogické predstavy a vieru. Védy však
neodzrkadľujú védske náboženstvo vcelku.
Najstarším bohom bol Djaus, indoeurópsky boh neba. Védski
autori ho opisujú ako nebo, boha, ktorý všetko vie, a otca (Djaus pitar).
Spoločne s bohyňou zeme Prthiví vystupujú ako prvotný pár Djáváprthiví -
Nebo a Zem.8
Djausovo miesto však veľmi rýchlo zaujal Varuna, boh vládca.
Etapy predchádzajúce jeho povýšeniu na najvyššiu úroveň nie sú ale známe.
Varuna sa označoval predovšetkým titulom asura, ktorý mali aj iní bohovia,
napríklad boh Agni. Asurovia totiž tvorili najstaršiu božskú rodinu. Vo
védskych textoch je narážka na konflikt, v ktorom proti sebe stáli bohovia
označovaní ako asurovia a dévovia. O víťazstve dévov sa rozhodlo, keď boh
Agni na výzvu boha Indru opustil asurov. Indra pozval i Varunu, aby prešiel do
jeho kráľovstva. Tento mytologický konflikt odráža boj mladých bohov pod
vedením Indru proti skupine prvotných božstiev.
Védske texty predstavujú Varunu ako boha vládcu. Vládne nad
svetom, nad bohmi (dévami) a ľuďmi. Do kráv vlial mlieko, do sŕdc múdrosť,
do vody oheň, na nebo umiestnil slnko, na horu sómu. Ako kozmokreátor má
viaceré prívlastky nebeských bohov: je vševidiaci, vševediaci a neomylný.
Má tisíc očí, preto vidí všetko a nijaký hriech mu neujde, nech by bol
akokoľvek skrytý. Ľudia sa v jeho prítomnosti cítia ako otroci. Je
hrôzovládca, pán pút, má magickú moc spútať na diaľku svoje obete, ale ich aj
oslobodiť. Predmetom mnohých hymnov a rituálov je ochrániť alebo oslobodiť
človeka z Varunových pút. Zobrazujú ho s povrazom v ruke.
Varuna je spätý s dvoma náboženskými pojmami, ktoré
získali v budúcnosti mimoriadny význam: rta a mája. Slovo rta znamená
poriadok sveta; kozmický, liturgický a mravný zároveň. Tento termín sa
často cituje v Rigvéde, v ktorej sa uvádza, že stvorenie sa
uskutočnilo v zhode s rtou a tiež, že bohovia konajú podľa rty,
ktorá riadi kozmické rytmy i mravné správanie. Rovnaký princíp ovláda aj
kult. Sídlo rty je na najvyššom nebi alebo na oltári ohňa. Varuna vyrástol
v dome rty, má rád rtu a hovorí v jej prospech. Volajú ho kráľ
rty a hovorí sa, že táto univerzálna norma, stotožnená s pravdou, je
založená práve na ňom. Kto prestúpi zákon, zodpovedá sa pred Varunom
a vždy len a len Varuna znovu nastoľuje poriadok, ktorý bol porušený
hriechom, omylom alebo nevedomosťou. Hriešnik dúfa v odpustenie vďaka
obetám, ktoré nariaďuje sám Varuna. To všetko osvetľuje jeho charakter ako boha
kozmokreátora.
Strážca rty je zároveň úzko spätý s májou.
V Rigvéde mája znamená ničivú alebo negujúcu zmenu dobrých mechanizmov,
démonickú či zvodnú zmenu a tiež zmenu zmeny. Mája narúša kozmický
poriadok, napríklad bráni behu slnka alebo drží v zajatí vody a pod.
Toto vzájomné spojenie sa však dá pochopiť, keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že
aj Varunova kozmická kreativita má magickú stránku. Varunov spôsob bytia, ako
hrôzovládca, čarodejník a pán pút, ponúka jeho podobnosť s hadom
Vrtrom. Obaja majú vzťah k vodám a predovšetkým k zadržaným
vodám. Aj had Vrtr zadržal, zastavil a spútal vody. Táto Varunova
dvojakosť a ambivalentnosť je dôležitá pre vnímanie jednej
z charakteristík prítomnej v hinduistickom náboženstve. Ide o jednotu
protikladov. Ambivalentnosť a jednota protikladov nie sú však vlastné iba
Varunovi.9
O vládu sa Varuna delil s Mitrom. Mitra je
mierumilovný a láskavý. Uľahčuje komunikáciu medzi ľuďmi a pomáha im
dodržiavať záväzky. Slnko je jeho oko, je vševidiaci, nič mu neujde. Jeho
význam v náboženskej činnosti a myslení sa prejavuje predovšetkým
vtedy, keď ho vzývajú spolu s Varunom, pričom je jeho antitézou a doplnkom
zároveň. Dvojčlen Mitra-Varuna, ktorý už v najstaršom období zohrával
značnú úlohu ako výraz božskej vlády, sa neskôr používal ako paradigmatická
formula pre najrozličnejšie antagonistické dvojice a dvojice doplňujúcich
sa protikladov.10
S Mitrom sú spojení Arjaman a Bhaga. Arjaman ochraňuje
spoločenstvo Árijcov tým, že bdie nad zachovávaním pohostinstva a stará sa
o manželstvá. Bhaga sa zase stará o rozdelenie bohatstva. Spolu s Mitrom
a Varunom tvoria Arjamana a Bhaga skupinu Áditjov, čiže synov bohyne Aditi.
Texty ju stotožňujú so zemou alebo s univerzom; predstavuje priestrannosť,
šírku a slobodu. Je veľmi pravdepodobné, že Aditi bola veľkou bohyňou
Matkou, ktorá preniesla svoje vlastnosti a funkcie na svojich synov
Áditjov.11
Avšak v Rigvéde je najpopulárnejším bohom Indra. Je mu
venovaných až dvestopäťdesiat hymnov, čo je - v porovnaní s desiatimi
venovanými Varunovi a tridsiatimi piatimi, ktoré sú dovedna venované
Mitrovi, Varunovi a Áditjom - dominantné množstvo. Indra je hrdina par
excellence, vzorový model bojovníka, obávaný protivník dasjov. Jeho pomocníci
Marutovia sú v mytologickej rovine odrazom indoiránskeho spoločenstva
mladých bojovníkov (marja). Indra je však aj demiurgom a oplodňovateľom,
personifikáciou bujnejúceho života, kozmickej a biologickej energie. Ako
nenásytný užívateľ sómy a archetyp plodiacich síl rozpútava uragány, vylieva
dažde a vládne nad všetkým mokrým a vlhkým.
Ústredný mýtus o Indrovi v Rigvéde opisuje jeho
víťazný boj s obrovským hadom Vrtrom, ktorý zadržiaval vody
v útrobách hory. Indra posilnený sómou hodil do hada svoj vadžnt (blesk) -
zbraň, ktorú mu ukul Tvaštar. Hada zabil, rozsekol mu hlavu a uvoľnil
vody, ktoré sa rozliali k moru ako bučiace kravy. Indra svojím víťazstvom
stvoril slnko, nebo a úsvit. Je najmladším a zároveň posledným zrodeným
bohom, pretože ukončil hierogamiu neba a zeme. Vlastnou silou roztiahol
tieto dva svety, nebo a zem, a učinil, aby svietilo slnko. Po tomto
demiurgickom výkone ustanovil Varunu kozmokreátorom a strážcom rty, ktorá
ostala schovaná v podzemnom svete. Indra nestvoril nebo a zem, tie už
existovali predtým, iba rozbil túto prvotnú monádu. Indrov boj mal pre Árijcov
aj historickú hodnotu. Slúžil im ako vzor bojovníka, keď museli zvádzať vojny
proti dasjom.12
Vo veľkej úcte bol aj boh Agni. Je synom samého Djausa. Rodí
sa na nebi, odkiaľ zostupuje v podobe blesku, ale je aj vo vode,
v dreve a rastlinách. Navyše ho stotožňujú so slnkom. Je opísaný
svojimi ohňovými epifániami a zároveň božskými atribútmi, ktoré sú preňho
špecifické. Spomínajú sa jeho plamenné vlasy, zlatá čeľusť, hluk, ktorý robí,
a hrôza, ktorú vyvoláva. Je poslom medzi nebom a zemou a jeho
prostredníctvom sa obety dostávajú k bohom. Agni je však predovšetkým
archetypom kňaza. Volajú ho obetník alebo kaplán (purohita). Je večne mladý,
nestarnúci boh, pretože sa rodí nanovo s každým novým ohňom. Agni zaháňa
temnoty, zapudzuje démonov, chráni pred chorobami a čarami. Má veľké
duchovné schopnosti nazývané rši a obdarený je veľkou múdrosťou
a predvídavosťou.13
Popredné miesto vo védskom panteóne patrí Sómovi. Ten nemá
iba bežné atribúty, ktoré sa vo všeobecnosti pripisujú bohom - jasnovidný,
chápavý, múdry, štedrý, víťaz a iné, ale je tiež vyhlásený za priateľa a
ochrancu ostatných bohov, predovšetkým boha Indru. Nepochybne pre jeho rituálny
význam ho volajú aj kráľ Sóma.
Rovnomenný názov má tiež rastlina a nápoj sóma, ktorej
sa pripisuje až mystická hodnota. V Rigvéde sa sóma ospevuje ako nápoj,
ktorý povzbudzuje myslenie, znásobuje odvahu bojovníka, zvyšuje pohlavnú
potenciu, lieči choroby, zbližuje zem a nebo, posilňuje a predlžuje
život a zaručuje plodnosť. Skúsenosti so sómou zanechali dôležitú stopu
v indickom myslení. S ňou súvisiaca vidina plného, blaženého života
v spojení s bohmi vplývala na indické duchovné myslenie ešte dlho po
tom, ako pôvodný nápoj zanikol. Preto sa hľadali iné prostriedky, ako dosiahnuť
podobný život: askéza, meditácie, jogistické techniky či mystická zbožnosť.
Hľadanie absolútnej slobody viedlo ku vzniku početných metód filozofických
úvah, ktoré vyústili do nových perspektív.14
Vo védskych textoch sa vzývajú aj iní bohovia. Väčšina
z nich ale neskoršie stratila svoj význam a upadla do zabudnutia,
zatiaľ čo iní získali naopak oveľa vyššie pozície. Spomedzi tých prvých
spomeňme bohyňu úsvitu Ušas, dcéru boha neba Djausa; Váju, boha vetra,
a jeho náprotivky vánok a kozmický dych; Pardžanju, boha búrky
a obdobia dažďov; Súrju a Savitara, slnečných bohov; Púšana,
prastarého pastierskeho boha, strážcu ciest a sprievodcu mŕtvych;
blížencov Ašvinov či Nasatjov; Djausových synov, hrdinov mnohých mýtov
a legiend; Rudrových synov Marutov a spoločenstvo mladých mužov (marja).15
Druhú kategóriu predstavujú Rudra-Šiva a Višnu. Vo
védskych textoch zaujímajú bezvýznamné miesto, ale v klasickom období sa
z nich stanú veľkí bohovia. Višnu v Rigvéde vystupuje ako boh láskavý
k ľuďom, ako priateľ a spriaznenec Indru, ktorému pomáha v boji
proti Vrtrovi tým, že roztiahne priestor medzi nebom a zemou. Višnu akoby
symbolizoval nekonečné vesmírne priestranstvá, blahodarnú a všemocnú
energiu, ktorá je chválou života, a kozmickú os, ktorá je oporou sveta.
V Rigvéde sa hovorí, že podopiera hornú časť vesmíru.16
Rudra morfologicky predstavuje božstvo opačného typu. Nemá
medzi bohmi priateľov a nemá rád ľudí, ktorých terorizuje svojou
démonickou zúrivosťou a hubí chorobami a pohromami. Rudra nosí
zapletené vlasy a je tmavohnedej farby, brucho má čierne a chrbát
červený. Vyzbrojený lukom a šípmi a zaodetý do zvieracích koží vyčíňa
v horách, kde sa s obľubou zdržiava. Prirovnávajú ho k mnohým
démonickým bytostiam. Podľa védskych textov sa javí ako epifánia démonických
síl, ktoré sídlia v divočine a na pustatine. Veľa sa diskutovalo
o pôvode a prvotnej štruktúre Rudra-Šivu, ktorého niektorí pokladajú
za boha smrti, ale tiež za boha plodnosti (Arbman) alebo za božstvo tajomnej
triedy askétov vrátja (Hauer). Etapy premeny védskeho Rudru-Šivu na najvyššieho
boha v tej podobe, v akej sa zjavuje neskoršie, nepoznáme.17
Védsky kult nepoznal svätyňu. Obrady sa vykonávali buď
v domoch alebo ich blízkosti. Rastlinnými obetami boli mlieko, maslo,
obilie a koláče. Obetovali sa tiež kozy, kravy, býky, barany a kone. Vo
védskom období sa však za najdôležitejší obetný dar pokladala sóma. Obrady
možno rozdeliť do dvoch kategórií: domáce (grihja) alebo slávnostné (šrauta). Tie
prvé vykonával pán domu (grihastha). K rituálnym obradom patrilo
udržiavanie domáceho ohňa a svätenie roľníckych sviatkov. Dôležité boli
tiež obety spojené s narodením detí, v spojitosti so svadbou či
pohrebom. Sú to pomerne jednoduché obrady. Obetné dary boli sprevádzané
obradnými gestami a modlitbami, ktoré odriekal pán domu.
Naproti tomu slávnostné obrady, ktoré zvyčajne vykonávajú
obetníci, sú mimoriadne zložité. Základnou obetou, špecifickou pre védsky kult,
bolo obetovanie sómy. Niektoré obety netrvali dlhšie ako deň, iné trvali aj
dvanásť dní a mnohé po celý rok. Súčasťou sóma obradov bola hudba, tance,
dramatické gestá a dialógy. Aj vysvätenie za kráľa (rádžasúja) bolo
zaradené do sómického obetného systému. Podstatou obradu bolo mystické znovuzrodenie
panovníka. S obetou sómy súviselo aj postavenie ohňového oltára. Prípravy
trvali celý rok. Oltár postavený z 10 800 tehál naukladaných do
piatich vrstiev mal niekedy podobu vtáka ako symbolu mystického vzostupu
obetníka do neba. Agnihotra, ohňová obeta, sa vykonávala na úsvite a na
súmraku a spočívala v obetovaní mlieka Agnimu.
Okrem toho jestvujú rituály súvisiace s kozmickými
rytmami: dažďová obeta a obeta nového mesiaca, obrady spojené
s ročnými obdobiami (caiurmasja) a obrady prvotín (agrajana). Raz za
rok sa na jar konala agništoma, chvála Agniho, a okrem prípravných úkonov
ju sprevádzali tri dni holdovania. Medzi prípravnými úkonmi je najdôležitejšia
díkša, ktorá posvätí obetujúceho tým, že spôsobí jeho znovuzrodenie.
K najvýznamnejším a najslávnejším védskym rituálom
patrilo obetovanie koňa (ašvamédha). Mohol ho vykonávať iba kráľ, avšak
výsledky obety mali dopad na celé kráľovstvo; o ašvamédhe sa totiž
tvrdilo, že zmýva všetky poškvrny a zaručuje úrodnosť a blahobyt
v celej krajine. Prípravné obrady trvali celý rok, počas ktorého bol
žrebec na slobode spolu so stovkou ďalších koní. Štyristo mládencov dozeralo na
to, aby sa nespáril s kobylou. Samotný rituál trval tri dni. Na druhý deň,
po určitých zvláštnych obradoch (koňovi predvádzali kobyly, zapriahli ho do
voza a princ ho zaviedol k rybníku atď.) sa obetovalo množstvo
domácich zvierat. Nakoniec žrebca, ktorý stelesňoval boha Pradžápatiho
pripraveného na sebaobetovanie, usmrtili a koňa a ostatné obety rozsekali
na kusy. Na tretí deň sa odohrávali ďalšie rituály. Ašvamédha bola spočiatku
pravdepodobne sviatkom jari, presnejšie obradom, ktorý sa svätil pri
príležitosti Nového roka. Obetovanie má regenerovať celý kozmos a zároveň
obnoviť všetky spoločenské triedy. Kôň, predstaviteľ kráľovskej sily (kšatra),
je v istom zmysle jeho zástupcom.18
Pôvod sveta, bohov a ľudí
Vo védskych posvätných textoch sú zachytené aj viaceré
kozmogonické19, teogonické20 a antropogonické21 koncepcie. V jednom hymne Rigvédy sa opisuje kozmogonické ponorenie boha
Hiranjagarbha (zlatý zárodok) vznášajúceho sa nad vodami. Boh vody oplodní
a ony následne zrodia boha ohňa, Agniho.22
Iná kozmogonická koncepcia je uvedená v hymne Puruša
súkta. Puruša sa tu opisuje ako nadprirodzená bytosť obrovskej veľkosti, ktorá
je vo všetkom a za všetkým, čo tvorí tento svet. Ide o vesmírny
princíp, zmysel a cieľ všetkého. Samo stvorenie je výsledkom kozmickej
obety. Bohovia obetujú Purušu. Z jeho rozkúskovaného tela sa zrodia nebo
a zem, bohovia, ľudia a zvieratá. Puruša predchádza a prekračuje
akt stvorenia, hoci kozmos, život a ľudia sa rodia z jeho tela. Je
transcendentný a imanentný zároveň. Mýtus ilustruje kozmogóniu archaického
typu - stvorenie obetovaním antropomorfnej božskej bytosti.23
Hymnus Násadíja súkta podáva metafyzické vysvetlenie
kozmogónie. Autor sa pýta, ako mohlo bytie vzísť z nebytia, keď na
začiatku nebolo ani bytie, ani nebytie. Jestvoval len nerozlíšiteľný princíp
nazývaný „to jediné". Okrem toho nebolo nič iné. Tma bola spočiatku zakrytá
tmou, ale silou zanietenia vyvolaného askézou (tapas) povstalo „to jediné" -
zárodok (abhu) vnorený do prázdnoty. Z tohto zárodku sa rozvinula
túžba (káma) a tá istá túžba bola počiatočným výronom mysle (manas). Ten
sa potom rozdelil na hore a dole a na mužský a ženský princíp. Bohovia sa
zrodili až potom, čo znamená, že nie oni stvorili svet.24
A napokon jestvuje aj koncepcia, ktorá sa najväčšmi
približuje starozákonným predstavám, keď stvorenie pokladá za výtvor božskej
bytosti, tvorcu všetkého, Višvakarmana, ktorý utvára svet ako sochár, kováč
alebo tesár.25
Podobne ako sú pluralitné kozmogonické koncepcie, mnohoraké
sú aj pohľady týkajúce sa pôvodu bohov a človeka. Podľa Rigvédy bohov
splodil buď prvotný pár Nebo a Zem, alebo vzišli z prvotnej vodnej
masy, respektíve z nebytia. V každom prípade vznikli až po stvorení
sveta. V istom hymne sa udáva, že bohovia sa zrodili z bohyne Aditi,
z vodstva a zeme. Všetci však neboli nesmrteľní. V Rigvéde sa
uvádza, že tento dar dostali od Savitara alebo Agniho, respektíve ho získali
pitím sómy. Indra získal nesmrteľnosť askézou a v Atharvavéde sa tvrdí, že
všetci ostatní bohovia ju dosiahli tým istým spôsobom. Podľa bráhman,
staroindických prozaických literárnych textov a rozsiahlych komentárov
Véd, sa bohovia stali nesmrteľnými vykonávaním určitých obiet.26
Aj ľudia pochádzajú z prvotného páru Neba a Zeme.
Ich mytologickým predkom je Manu, syn boha Vivasvanta, prvého obetníka
a prvého človeka. Podľa inej verzie boli mytologickými rodičmi
Vivasvantove deti: Jama a jeho sestra Jami. A napokon, ako sme už uviedli,
Puruša súkta vysvetľuje pôvod ľudí z telesných orgánov obetovaného boha.
Spočiatku sa mohli stať nesmrteľnými i ľudia, keď vykonávali obety. Bohovia sa
ale rozhodli, že to bude len čisto duchovná nesmrteľnosť, prístupná ľuďom až po
smrti. Pôvod smrti má aj iné mytologické výklady. Napríklad ten, podľa ktorého
Brahma zaviedol smrť, aby zemi uľavil, lebo jej hrozí, že pod ťarchou ľudstva
utonie v oceáne.27
Niektoré z týchto mýtov týkajúcich sa zrodenia bohov
a ľudí, straty alebo získania nesmrteľnosti nachádzame aj u iných
indoeurópskych národov. Mimochodom, analogické mýty sú doložené v mnohých
tradičných kultúrach. Jedine v Indii ale tieto mýty dali podnet na obetné
techniky, kontemplatívne metódy a špekulácie, ktoré boli azda
najrozhodujúcejšie pre prebudenie nového náboženského vedomia.
Brahmanizmus
Brahmanizmus bol pokračovaním védskej náboženskej tradície,
ale z dôvodu, že brahmani získali poprednú pozíciu v spoločnosti, sa
táto etapa vývoja označuje ako brahmanizmus. V tomto období sa vytvorili
ďalšie posvätné texty, ktoré sa dotýkali doktrinálnych, kultových a
organizačných záležitostí. Základné z nich sú bráhmany a upanišády.
Počas brahmanizmu nastali zmeny v samom panteóne aj vo
vzťahoch človeka k bohu. Okrem bohov známych z Rigvédy sa do popredia
dostali nové božstvá alebo predtým menej uctievané a dôležité. Ide o
Višnu, Rudru-Šivu a Pradžapatiho.28 Práve Pradžapati sa
„prepracoval" na čelo panteónu ako stvoriteľ sveta, otec bohov a démonov
a zároveň ako prvý obetník.
Namiesto jednoduchej viery v bohov ako síl prírody
brahmani vytvárali komplikované teologické špekulácie. V upanišádach29 bohovia nehrali dôležitú úlohu. Ich miesto nahradil Brahman - večná bytosť,
nekonečná, nepochopiteľná, absolútna skutočnosť. Brahman je posvätnou silou,
ktorá je prapríčinou všetkého a je ukrytá ako najpodstatnejšie jadro vo
všetkom. Takto sa stal jedinou a najvyššou skutočnosťou, nekonečným bytím,
od ktorého všetko odvodzuje svoj počiatok. Je to jediný trvalý činiteľ, pri
ktorom sa všetko mení a stráca. Rovnako aj bohovia tvoria jednotu
s Brahmom, ako jeho formy a funkcie.
Podľa upanišád je Brahman akýmsi spôsobom totožný
s podstatou človeka, ktorá sa nazýva átman a je tiež podstatou všetkých
bohov. Átman je konečný princíp všetkých vecí a je neviditeľnou podstatou
človeka, ktorá nestarne a nezomiera, je to duch. Rozhoduje
o individuálnosti osoby v zmysle fyzickom a psychickom. Átman je
tak individuálnou dušou a Brahman zase dušou vesmíru. V upanišádach
sa objavuje i nová koncepcia, podľa ktorej sa átman po smrti oddelí od tela, no
nejde do žiadnej krajiny mŕtvych, ale vteľuje sa do inej živej bytosti (do
človeka, zvieraťa alebo rastliny). O tom, do koho alebo čoho sa átman vtelí,
rozhoduje karmický zákon. V nasledujúcom živote človek dostáva odmenu či
trest za svoj predchádzajúci život. Z tohto dôvodu je každá individuálna
duša uzavretá do kruhu vtelení (sansáry) a jej jediným cieľom je dosiahnuť
oslobodenie z kruhu vtelení (mókšu). To sa nedá dosiahnuť obetou, askézou,
ani dobročinnosťou; cestou vyslobodenia je gnóza, poznanie metafyzickej povahy.30
V tomto období sa mení i pohľad na človeka. Podľa
Manuovho zákonníka je praotcom ľudstva Manu, ktorý sa zrodil z Brahmana.
Každé obdobie má svojho Manu. Dnešný je v poradí už siedmy a označuje
sa ako Waiwaswata Manu. Višnu ho zachránil pred potopou a ako jediný
človek prežil túto katastrofu. Dal počiatok dvom kráľovským dynastiám a
pričinil sa o obnovu ľudského rodu.31
V brahmanizme sa objavuje aj úsilie uskutočniť syntézu
rôznych kozmogonických teórií rozšírených vo védskych textoch. Svet mal
vzniknúť z jedného božského Brahmana, ktorý sa považuje za nekonečné
bytie, od ktorého má všetko počiatok, pričom rôzne upanišády ho rozlične interpretujú.
Preto sa Brahman niekedy chápe materialistickým spôsobom a inokedy zase
dualisticky ako telesný a netelesný. O filozofickú interpretáciu
sveta sa usilovali rôzne školy nadväzujúce na Védy, ktoré ich ale odlišne
vykladali. Najvýznamnejšie boli védanta, sankhija a joga.32
Kult a jeho organizovanie
V období brahmanizmu výrazne vzrástla úloha obety.
Stala sa všemocnou silou a cieľom sama osebe. Dokonca keď chceli bohovia
sami uskutočniť svoje zámery, taktiež oni museli prinášať obety. Stalo sa to
z dôvodu vytvorenia nových komplikovaných rituálov a ceremónií,
ktorým sa dával tajomný význam. Obety mali prinútiť bohov, aby slnko vychádzalo
i zachádzalo, aby pršalo, zrno rástlo a pod. Mali zmeniť vôľu bohov
a posilniť vôľu ľudí, aby ju plnili. Pred obetovaním bolo potrebné sa
postiť. Z dôvodu neexistencie chrámov sa obety prinášali v takzvanom
svätom obetnom štvorci. Viera v silu obety sa zakladala na presvedčení, že
všetko zo všetkým súvisí, a preto medzi rituálnymi činnosťami
a silami prírody aj nadprirodzenými mocnosťami existuje úzke
spojenie. Obetné rituály boli uznané za schopné riadiť vesmír a človek bol
jediný, kto ich môže prinášať. Takto chápaná obeta nesie v sebe veľkú
príbuznosť s mágiou. K najdôležitejším obetám patrili obety ohňa
a koňa. Uctenie ohňa sa konalo každý deň, ráno aj večer, obeta koňa sa
konala raz ročne za účasti kráľa. Veľmi bol rozvinutý aj domáci obetný kult.
Celý život človeka bol preniknutý obradnými a posvätnými činnosťami.33
V čase brahmanizmu sa prehĺbilo a upevnilo
rozdelenie spoločnosti na štyri základné varny: 1. brahmani - najvyššia vrstva,
kňazi s privilegovaným postavením v spoločnosti; kšatrijovia - kasta
bojovníkov, panovníkov, ktorí mali v rukách svetskú moc; vaišjovia - kasta
obchodníkov a statkárov a 4. šúdrovia - najnižšia vrstva:
remeselníci, roľníci, chovatelia dobytka. Tieto spoločenské triedy mali svoje
náboženské odôvodnenie, podľa ktorého vznikli z jednotlivých častí Purušu.
Jednotlivé varny majú tak od narodenia vyznačené svoje práva a povinnosti
v spoločnosti.34
Brahmanom šlo o vytvorenie jednotnej civilizácie na
náboženskom základe, preto sa usilovali eliminovať predárijské tradície alebo
ich aspoň brahmanizovať. Len oni mohli vykonávať sakrálne úlohy, len oni mohli
čítať Védy. Podľa jednej bráhmany je brahman bohom v ľudskej podobe. Avšak
i medzi brahmanmi existovalo rozdelenie funkcií a hierarchický poriadok.
Hatar vzýval bohov, udgatar spieval hymny, adhvarju vykonával obrady
a pod. Kráľ ustanovoval jedného z brahmanov za hlavu všetkých
a tiež za svojho poradcu. Iného za dvorného kaplána (purohitu), ktorý mal
na starosti dvorné a rodinné ceremónie. Dominantné postavenie brahmanov
a nimi presadzovaný prehnaný ritualizmus spôsobil, že sa časom proti
brahmanizmu sformoval odpor, ktorého dôsledkom bol vznik budhizmu
a džinizmu.35
Záver
Predstavená štúdia o najstarších obdobiach indického
náboženského myslenia, konkrétne o védskom a brahmanskom, ukazuje veľkú
tvorivú schopnosť súdobých autorov pri vytváraní náboženských ideí, na druhej
strane však poskytuje veľmi rôznorodú paletu učení, ktorými sú Védy predchnuté.
Posvätné texty tohto obdobia zachytávajú védsky pohľad na svet
a uchovávajú poznatky o živote praeurópanov a ďalších národov či
kmeňov s ich starobylými obradmi, pohľadmi a poznatkami. Védy
nepoznajú jednotné filozofické školy alebo systémy. Ukazujú však, akým spôsobom
ich tvorcovia vnímali existenčné a zvlášť nadčasové otázky o význame
ľudskej existencie, jej podstate a cieli. Rôznorodosť je charakteristická
pre všetky pohľady, ktoré nachádzame vo védskych textoch pri riešení
kozmologických, ideových a existenčných otázok. Na Védy ako prazáklad sa
neskoršie odvolávajú i početné nesúrodé smery indického hinduizmu.
Poznámky:
1 http://www.censusindia.gov.in
2 O jej náboženstve sme už písali:
Trstenský, J.: Náboženstvá pred príchodom Svetla (7), Rozmer 3/2015, s. 37-38
3 Tamže
4 Rigvéda je sanskritský výraz zložený zo
slovného koreňa rč (modlitba, verš) a véda (vedenie). Je najstarší
z hymnických textov Véd komponovaný v rokoch 1500 až 1000 pred Kr.
a spísaný v rokoch 800 až 600 pred Kr. Patrí do skupiny védskej
literatúry nazývanej šruti (to, čo bolo vzhliadnuté). Pozostáva
z 1 017 hymnov (súkta) zaradených do desiatich kníh (mandál) alebo do
ôsmich oddielov (aštak). Za posledný hymnus ôsmej mandaly sa zaraďuje jedenásť
válakhilja hymnov, takže spolu ide o 1 028 hymnov obsahujúcich
10 552 strof. Celá Rigvéda obsahuje 165 007 slov a 432 000
slabík, ktoré sú metricky usporiadané. Podľa tradície sa jej autorstvo
pripisuje škole šákalovcov. - https://cs.wikipedia.org/wiki/Rgvéda;
Rigvéda je najstarší prameň poznania predstáv o bohoch a mytológii
védskych Árijov.
5 Allchin, B. a R.: The Birth of Indian
Civilization. Penguin Books Ltd, London 1968, s. 155
6 Védy sú rozsiahlym komplexom textov, ktorých
pôvod siaha do starovekej Indie. Tvoria najstaršiu súčasť sanskritskej
literatúry a zároveň najstaršiu časť hinduistických textov. Samo slovo
véda je odvodené zo sanskritského koreňa vid a znamená vedenie, poznanie
pravdy, posvätná tradícia či obetné uctievanie. Védy sú jedny
z najstarších textov v tradícii indoeurópskych národov a sú
kultúrnym dedičstvom iránskych a indických Árijcov a neoddeliteľnou
súčasťou hinduizmu a indických filozofických škôl. Najstaršia
z hymnických textov Véd je Rigvéda (modlitebné hymny) komponovaná
v rokoch 1500 až 1000 pred Kr. a napísaná v rokoch 800 až 600
pred Kr., avšak tradícia uvádza, že Védy boli napísané už pred zhruba päťtisíc
rokmi. Do prvotnej večnej trojice Véd (trajam brahma sanátanam) patrí ďalej Sámavéda
(melodické uctievanie sómovej šťavy) a Jadžurvéda (návody na obetné
uctievanie). Atharvavéda (obetná a zaklínacia formula) bola pridaná
k tejto trojici oveľa neskôr. Piatou védou sa niekedy nazýva epos
Mahábhárata, ktorej súčasťou je Bhagavadgíta. - https://cs.wikipedia.org/wiki/Védy;
Medzi mladšie védske texty pochádzajúce približne z 9. až 6. storočia pred
Kr. patria bráhmany, áranjaky a upanišády.
7 Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv
a ideí I. Agora, Bratislava 1995, s. 175
8 West, M. L.: Indo-European Poetry and Myth.
Oxford University Press, Oxford, New York 2007, s. 168
9 Puhvel, J.: Srovnávací mytologie. Lidové
noviny, Praha 1997, s. 66
10 Tamže, s. 64
11 West, M. L.: c. d., s. 142
12 Griswold, H.: The Religion of the Rigveda.
Motilal Banarsidass, Delhi 1971, s. 178-207
13 Tamže, s. 150-157
14 Jakimowicz-Shah, M., Jakimowicz, A.: Mitologia
indyjska. Wydawnictwo Artystyczne i Filmowe, Warszawa 1982, s. 332
15 Eliade, M.: c. d., s. 187
16 Zbavitel, D. a kol.: Bohové
s lotosovýma očima. Vyšehrad, Praha 1986, s. 145-146
17 Tamže, s. 101-103
18 Eliade, M.: c. d., s. 189-195
19 Kozmogonické koncepcie sú bájoslovnými
(mýtickými) predstavami o vzniku a počiatku sveta.
20 Teogonické koncepcie sú bájoslovnými predstavami
o zrodení a pôvode bohov.
21 Antropogonické koncepcie sú bájoslovnými
predstavami o pôvode, zrodení a stvorení človeka.
22 http://www.sacred-texts.com/hin/rigveda/rv10121.htm
23 http://www.sacred-texts.com/hin/rigveda/rv10090.htm
24 http://www.sacred-texts.com/hin/rigveda/rv10129.htm
25 http://www.sacred-texts.com/hin/rigveda/rv10082.htm
26 Eliade, M.: c. d., s. 197
27 Tamže, s. 198
28 Williams, G.: Handbook of Hindu Mythology.
Oxford University Press, Oxford 2008, s. 234-235
29 Upanišády sú staroindické
nábožensko-filozofické komentáre k Védam, písané v priebehu mnohých
stáročí, posvätné texty brahmanizmu a hinduizmu považované za zjavenie
(šruti). Hovorí sa im aj védánta, čiže zakončenie Véd, pretože majú zjavovať
ich skutočný zmysel. Pôvodne to zrejme boli ústne zostavené ezoterické učenia
neznámych juhoázijských mudrcov. Najdôležitejšie upanišády pochádzajú z 8.
- 4. storočia pred Kr., takže sú vlastne najstaršími filozofickými textami
v dejinách ľudstva vôbec. Celkovo existuje viac než dvesto upanišád, ich
tradičný počet je 108 a sú uvedené na začiatku Muktikaupanišády. Väčšina
z nich však pochádza z povédskej doby. Najstarších a základných
upanišád je už ale iba približne 18. - https://sk.wikipedia.org/wiki/Upanišady
30 Myers, M.: Brahman: A Comparative
Theology. Routledge, Abingdon 2000, s. 124-127
31 https://books.google.cz/books?id=q-5fzus22gEC&lpg=PP1&hl=cs&pg=PP1#v=onepage&q&f=false
32 Banek, K.: Historia Religii. Religie
niechrześcijańskie. Nomos, Kraków 2007, s. 160-161
33 Tamže, s. 164-165
34 Tamže, s. 165
35 Tamže, s. 166