Moja prvá otázka sa môže zdať bezpredmetná, avšak z hľadiska homeopatickej liečby je zásadná: Čo je to choroba? Podotýkam, že v homeopatickej príručke Rajana Šankarana Duch homeopatie sa choroba definuje ako blud, chybné vnímanie reality, ktoré pacient prijal do svojej mysle. Z tohto pohľadu je ochorenie predovšetkým záležitosť spirituality a nie telesného zdravia. Aký je pohľad alopatického lekára na chorobu? 

Z pohľadu súčasnej medicíny, ktorá sa vyučuje na lekárskych fakultách, má choroba (takisto ako zdravie) objektívny podklad. To znamená, že ochorenie nie je len blud alebo nesprávne vnímanie skutočnosti, ale skutočná porucha v ľudskom organizme. Existujú, samozrejme, aj niektoré psychické choroby, pri ktorých sa v ľudskej psychike tvoria bludné predstavy a halucinácie, napríklad schizofrénia, keď však hovoríme o ostatných chorobách postihujúcich naše orgány, ako je rakovina, srdcový infarkt, artróza, cukrovka alebo astma, tak ich podstata nespočíva v bludnom vnímaní reality, ale v skutočnej poruche v postihnutom orgáne. Pri rakovine je to nekontrolovaný rast buniek v príslušnej časti ľudského organizmu, pri srdcovom infarkte je príčinou upchatie niektorej z vencovitých tepien, ktoré zásobujú krvou srdcový sval, pri artróze je to opotrebovanie kĺbov a podobne. Pokladať tieto poruchy v ľudskom organizme za blud alebo chybné vnímanie reality znamená rútiť sa do katastrofy, ktorá môže mať až fatálne následky, to je smrť človeka. Chápanie choroby ako bludu a chybné vnímanie reality, resp. ako následok karmy, je typické viac pre východné náboženstvá (napr. hinduizmus) a odporuje realite každodenného života.

 

Choroba je pre každého lekára výzva, ktorú chce a priori riešiť. Avšak v homeopatii sa od tradičnej medicíny zásadne odlišuje nielen pohľad na nemoc, ale i názor na samotný liečebný proces. Ak je nemoc pre homeopata blud prebývajúci v mysli pacienta, tak i liečebný proces sa bude ľudského vedomia primárne dotýkať. Liečenie sa potom definuje ako uvedomenie si bludu. Podľa vás musí každý liečebný proces prechádzať taktiež oblasťou vedomia?

Pri vzniku mnohých chorôb sa nesporne uplatňujú psychické faktory, ako je dlhodobé pôsobenie negatívnych emócií - strachu, úzkosti, agresivity, nadmerného stresu, prepracovania a i. Je dobre známe, že tieto faktory nepriaznivo ovplyvňujú imunitný systém človeka a uľahčujú vznik niektorých ochorení, ako napríklad rast rakovinových buniek. Rovnako v procese uzdravenia z choroby sa pozitívne uplatňujú pozitívne emócie - viera v úspech liečby, vnútorná sila pacienta, chuť sa s ochorením popasovať a nerezignovať, podpora okolia.

Avšak tieto faktory sú len podporné. Keď choroba vstúpi do pokročilého štádia a prekročí schopnosť ľudského organizmu sám sa uzdraviť (napr. bežne likviduje ojedinelé rakovinové bunky), potom je nevyhnutný zásah na biologickej úrovni. Tu ovplyvňovanie psychiky už nepomôže, pretože choroba prekročila určitú hranicu. Pokiaľ sa nádor neodstráni z organizmu chirurgicky, ožiarením alebo chemoterapiou, samo ovplyvňovanie psychiky toho veľa nezmôže. Popieranie skutočnosti choroby môže v tejto fáze viesť k oddialeniu včasnej diagnostiky a liečby, ktoré sú z hľadiska úspešnosti liečenia veľmi dôležité.

 

Pre stanovenie diagnózy potrebuje lekár poznať subjektívne a objektívne nálezy u pacienta. V rámci homeopatickej „vizitácie" pacienta sa výrazne uprednostňuje súbor špecifických subjektívnych výpovedí. Pre stanovenie lieku je smerodajné i celkové správanie, reč, gestikulácia a výber slov pacienta. Často sú výpovede „dolované" zo zákutí ľudskej psychiky. Zahŕňajú napríklad zážitky z detstva, záľuby, duševný stav matky počas tehotenstva. Do akej miery sú podľa vás tieto subjektívne prejavy pacienta pre lekára rozhodujúce pri stanovení diagnózy?

Samozrejme, na mnohé veci, ktoré ste uviedli, sa svojich pacientov aj my pýtame, ale z iných dôvodov a v iných súvislostiach. Lekára zaujímajú rôzne podrobnosti zo života chorého. Každý človek je jedinečný a taktiež jeho životný príbeh v chorobe je neopakovateľný. Niektoré nepríjemné zážitky z detstva, ako je zneužívanie, môžu prispieť k vzniku funkčných porúch, napríklad stavov chronickej úzkosti s nadmerným dýchaním (hyperventiláciou). Zhodnotenie celkového psychického stavu, dajme tomu zistenie depresie u chorého, taktiež môže ovplyvniť liečebný prístup lekára. V bežnej medicíne sa však všetky tieto informácie spracúvajú spôsobom, ktorý má určitý racionálny základ.

Hľadanie lieku primárne podľa psychického stavu pacienta vychádza zo spirituálnych, či dokonca animistických predstáv o nemoci, keď sa vznik každej choroby vzťahuje na určité psychické rozpoloženie človeka, alebo sa chápe ako vplyv zlých síl a mocností. Takú predstavu o ochorení však nemožno odvodiť ani zo súčasných medicínskych poznatkov, ani z kresťanského svetového názoru, ktorý vychádza z Biblie.

 

A čo sny? Majú nejaké miesto v diagnostike? V knihe Rajana Šankarana je uvedené, že choroba ako mylné vnímanie reality existuje aj vo sne.

Isteže existujú choroby, ktoré sa môžu prejavovať ako problémy v spánku, napríklad desivé sny. Môžu to byť príznaky niektorých nervových onemocnení, psychických chorôb, hormonálnych porúch alebo i vedľajšie účinky daktorých liekov. Pokúšať sa však z obsahu snov diagnostikovať chorobu znamená vstupovať do oblasti, ktorá nemá nič spoločné so súčasnou medicínou založenou na dôkazoch. Takáto metóda stanovenia diagnózy patrí do oblasti šarlatánstva, povier a v niektorých prípadoch azda až do okultizmu.

 

Dôležitá je úzka dôvera pacienta k homeopatovi. Najlepšie je, ak chorý verí, že mu môže povedať všetko? Kde je podľa vás hranica intímnej zóny ľudskej psychiky, ktorú by mal rešpektovať aj lekár? A naopak, aké otázky už nemá právo pacientovi položiť?

Táto hranica je zrejme dosť individuálna a bude sa tiež líšiť v závislosti od špecializácie, ktorú ošetrujúci lekár vykonáva. Iste nebude nenormálne, keď sa gynekológ bude pýtať svojich pacientok na pohlavný život. Rovnaká otázka z úst zubného lekára bude určite prekročením onej hranice. Taktiež u psychiatra možno predpokladať väčší prienik do psychickej intimity človeka než u chirurga, ktorý, pravda, zase vstupuje omnoho hlbšie do fyzickej oblasti človeka. Všeobecne by som povedal, že úlohou lekára je taktne a citlivo získať čo najviac informácií, ktoré majú vzťah k súčasným zdravotným problémom a k špecializácii lekára. Pacient niekedy komunikuje viac, než považujeme za potrebné. V týchto prípadoch treba prejaviť trpezlivosť a vypočuť si ho. Niektorí nemocní sa potrebujú „vyspovedať" a naopak, v iných prípadoch musíme od nich získavať podrobnejšie informácie postupne a po častiach tak, ako sa nám darí ich presvedčiť o potrebe spolupráce.

 

Variabilita všestranných výpovedí pacienta je pre stanovenie homeopatického lieku veľmi dôležitá. Často sa ale stáva, že dvaja ľudia s rovnakým ochorením dostanú rozdielne homeopatiká. Má podľa vás takýto postup nejaké logické vysvetlenie? Stretli ste sa s takýmto prístupom počas vašej lekárskej praxe? Kde by sme mohli nájsť podobné liečebné prístupy?

V bežnej medicíne možno niekedy dosiahnuť rovnaký liečebný účinok pri rovnakom probléme použitím rôznych liečivých prostriedkov. Napríklad u pacientov s vysokým tlakom môžeme docieliť podobné zníženie tlaku rôznymi liekmi. Výber lieku je však závislý od rôznych okolností, ktoré majú objektívny podklad - napríklad prítomnosť postihnutia obličiek, zväčšenie srdcového svalu, výskyt cukrovky či obezity u pacienta s vysokým tlakom. Niektoré lieky budú v tejto situácii prospešnejšie než tie ostatné. Takisto pri liečbe infekcie sa výber antibiotika riadi prítomnosťou určitého bacila, ktorý je na príslušné antibiotikum citlivý.

Naproti tomu tzv. konštitučnej liečbe v homeopatii, teda výberu homeopatika podľa konštitúcie pacienta, chýba akýkoľvek rozumový rozmer. Vychádza skôr z intuície liečiteľa než z objektívnych základov. Keby sme sa v medicíne pri liečbe závažne chorých pacientov riadili intuíciou, boli by štatistiky úmrtnosti na rôzne závažné onemocnenia katastrofálne.

 

Homeopatia využíva pri stanovení medikamentu špecifický postup, tzv. repertorizáciu. Čerpá pritom z mnohých starších „učebníc" ako sú Matrinia medica či Pattakovo repertórium. V nich sú však uvedené lieky, ktoré u zdravého človeka vyvolávajú a súčasne u chorého pacienta liečia konkrétny duševný stav. Napríklad liek aura metallica nesie príznaky depresívnej melancholickej osoby s myšlienkami na samovraždu. Nehrozí tak pacientovi nebezpečenstvo?

Známe je, že experiment tohto druhu vykonal sám zakladateľ homeopatie Samuel Hahnemann, keď na sebe skúšal vplyv kôry chinínovníka na zdravý organizmus. V tom čase to bol jediný známy prostriedok na zníženie teploty. Po požití kôry chinínovníka Hahnemann pocítil príznaky, ktoré zhodnotil ako zvýšenú teplotu. Či skutočne mal zvýšenú teplotu nie je jasné, pretože lekársky teplomer bol zavedený do praxe až po Hahnemannovej smrti. Dodnes nie je úplne jasné, o aký typ reakcie u Hahnemanna po požití kôry chinínovníka išlo, či to bol pokles teploty spojený s triaškou, ktorý on pociťoval ako teplotu, alebo išlo o vzácny typ precitlivenosti na túto látku. Je však známe, že chinín v bežnom zdravom organizme nevyvoláva žiadnu reakciu. Podobné je to pri mnohých iných preparátoch, ktoré sa v homeopatii používajú - u zdravého človeka nevyvolávajú žiadne symptómy.

Bol to teda „omyl objaviteľa", ktorý Hahnemanna priviedol k vytvoreniu základného princípu v homeopatii - liečbe podobného podobným (odtiaľ názov homeopatia). Pre taký spôsob liečby však neexistujú žiadne dôkazy účinnosti. V súčasnej medicíne sa používa úplne opačný princíp liečby, kde sa choroba či príznaky liečia prostriedkami pôsobiacimi proti ochoreniu alebo jeho príznakom.

 

Tradičná medicína využíva na výrobu liekov mnohé dary prírody. Homeopatia ide ešte ďalej a používa vskutku netradičné, dokonca až nebezpečné zdroje: piesok (silicea), výťažok hnisu (pyrogén), sliny besného psa (hydrophobinum), kuriózne je aj mesačné svetlo (luna) a röntgenové lúče. Ďalej sú to kovy ako zlato (aurum) a striebro (argentum). Aké reakcie vyvolávajú tieto látky v ľudskom organizme?

Užitie niektorých prostriedkov, ktoré ste vymenovali, môže byť skutočne zdraviu nebezpečné. Pojedať sliny besného psa, hoci i vo veľmi riedených koncentráciách, považujem za veľmi nezodpovedné a rizikové, pretože v súčasnosti neexistujú lieky proti besnote a táto choroba je prakticky vždy smrteľná. Takisto opakované požívanie niektorých kovov, zvlášť pokiaľ nejde o vysoké riedenie, môže viesť k toxickému poškodeniu organizmu.

 

Hahnemann tvrdil, že na svete neexistuje jediná mocná liečebná látka, ktorá by veľmi výrazne nezmenila citový a duševný stav zdravého človeka, ktorý ju skúša, a každý liek to činí iným spôsobom. Týmto aforizmom sa snaží potvrdiť správnosť homeopatických liekov, ktoré pôsobia predovšetkým na vôľu a psychiku človeka. Tento fakt je však vážnou námietkou voči používaniu homeopatie. Počíta sa s podobnými mentálnymi účinkami aj v prípade použitia bežných liekov klasickej medicíny?

Tieto účinky určite existujú a poznáme ich pod názvom placebo efekt. Užitie akéhokoľvek lieku je potenciované účinkom, ktorý pramení z viery a očakávania liečebného efektu. Čím je osoba pre tento efekt vnímavejšia, tým je efekt placeba silnejší. Placebový efekt spôsobuje, že i pilulky s mliečnym cukrom bez inej účinnej látky môžu v určitých situáciách navodiť liečebný efekt. Problém homeopatických liekov spočíva v tom, že pri testovaní v klinických štúdiách sa nedarí opakovane preukázať, že by ich efekt bol väčší než placebo. Existujú síce rôzne anekdotické správy o úspechoch homeopatie, ktoré zástancovia homeopatie citujú. Ich problém však spočíva v tom, že nie sú opakovateľné.

Inzulín lieči cukrovku u každého človeka s jeho nedostatkom. Opakovane sa preukázalo, že moderné lieky na zníženie krvného tlaku prejavujú svoj liečebný účinok u rôznych typov pacientov a prispievajú tak k zníženiu úmrtnosti. Liečba antibiotikami výrazne znížila úmrtnosť na infekčné choroby. Pomocou očkovania sa podarilo úplne zlikvidovať niektoré infekcie. V súčasnosti však nie je známa jediná konkrétna choroba, pri ktorej by homeopatická liečba preukázateľne spôsobila vyliečenie alebo zníženie úmrtnosti. Zástancovia homeopatie by mali konečne povedať, pri ktorej konkrétnej chorobe homeopatia spoľahlivo účinkuje.

 

Stúpenci homeopatie obhajujú účinok vysokoriedených a zároveň potenciovaných látok argumentom, že ide o informačnú liečbu. Oba procesy spôsobili, že účinná látka zmenila svoju podstatu. Uvoľnila sa z nej energia. Paradoxne tu platí, že čím je menej pôvodnej liečebnej látky (najlepšie žiadna), tým väčšia je účinnosť. Aký je váš názor na túto podivuhodnú transsubstanciu?

Pri vysvetľovaní účinku homeopatie sa často stretávame so zámerným mätením pojmov a zahmlievaním. Podľa zákonov fyziky a chémie je známe, že pri riedení homeopatického lieku väčším než D24 je nanajvýš pravdepodobné, že roztok už neobsahuje ani jednu molekulu účinnej látky. Napriek tomu by tento liek mal byť veľmi účinný, omnoho účinnejší než napríklad riedenie D6, ktoré ešte obsahuje stopové koncentrácie pôvodnej látky.

Sám Hahnemann si účinok homeopatického lieku vysvetľoval tým, že do roztoku v procese rituálneho riedenia a mixu vstupuje akási životná energia. Pretože dnešný človek má problémy s takým mystickým chápaním vzniku lieku, boli výrazové prostriedky homeopatov prispôsobené dobe - používa sa pojem informačná liečba. Vďaka informačným technológiám však vieme, že informácia je pomerne jasne definovaná veličina. Má nehmotnú povahu, čo je tiež častý argument homeopatov. K jej vzniku je však potrebný inteligentný zdroj a informácie musia byť uložené na hmotnom nosiči. Zástancovia homeopatie dlhujú odpovede: Čo alebo kto je informačným zdrojom pri vzniku homeopatického lieku (dnes ich výroba - riedenie a mixáž prebieha strojovo) a ako je táto informácia v roztoku uložená. Špekulácie o pamäti vody či roztoku sú nezmyselné. Molekuly vody si „pamätajú" svoj kontakt s inou látkou maximálne niekoľko nanosekúnd.

Mnohí homeopati – keď sú dotlačení k odpovedi - pripúšťajú, že účinok homeopatie sa uskutočňuje v duchovnej oblasti. Materiálne vysvetlenie pre jej efekt skutočne neexistuje. Pre mňa ako kresťana je však otázkou, či táto duchovná podstata homeopatie, ak chcete „duch homeopatie", pochádza z dobrého zdroja. Sám Hahnemann vo svojich spisoch veľa hovorí o bohu, ale nazdávam sa, že to nie je Boh, ktorého nám zjavuje Biblia.

Hahnemann považoval Krista za blúznivca a jeho vzorom bol Konfucius. Mám však veľké obavy – a všetky historické zdroje to dosvedčujú –, že duchovné zdroje homeopatie nie sú čisté, ale kalné. Sú to zdroje, ktoré boli otrávené starovekými a stredovekými pohanskými a okultnými predstavami.

 

Šankaran vo svojej príručke dokonca na scénu uvádza novú liečebnú submetódu homeopatie, tzv. homeo-psychoterapiu. Tá namiesto lieku dáva pacientovi „podobný stimul" zložený zo slov a predstáv. Môže fungovať aj na diaľku v podobe akejsi teleliečby. Nepripomína vám to svet mágie?

Táto vaša otázka vlastne potvrdzuje to, čo som povedal v poslednej odpovedi. Pokiaľ homeopatia účinkuje, potom sa domnievam, že jej účinok sa uskutočňuje v spirituálnej rovine. V tomto okamihu sa však ocitáme v úplne inej oblasti. Sám Hahnemann vychádzal pri vývoji homeopatickej metódy z Mesmerových predstáv o liečbe choroby. Mesmer odovzdával svojim pacientom magnetizmus. Hahnemann chcel túto „moc" vložiť do homeopatického lieku tak, aby si ju pacient mohol odniesť so sebou domov a nepotreboval už priamy kontakt s liečiteľom. Tieto predstavy celkom dobre zapadajú do sveta mágie. Ako kresťan by som však chcel podotknúť, že mágia je v Božom slove výslovne zakázaná (Dt 18, 10–12).

 

Stretávame sa často s názorom i z radov cirkevných predstaviteľov, že homeopatia je rýdzo lekárska záležitosť. Poznatky o nej i samotný názov Šankarovej knihy nás však vyzýva k duchovnej reflexii homeopatie. V uvedenej publikácii sa dokonca sám autor otvorene odvoláva na spiritualitu japonského zenu a konfuciánstva. Píše o podstate človeka, ktorou je duch, vedomie, energia vibrujúca s energiou celého vesmíru. Aký je váš názor, ide tu o prepojenie alternatívnej medicíny s orientálnymi náboženstvami?

Myslím si, že takéto názory pramenia z neznalosti alebo nepochopenia celej problematiky. Základy homeopatie nie sú medicínske, ale duchovné. Mnoho iných foriem alternatívnej medicíny práve vychádza z náboženských základov mimo kresťanstva. Pri ich realizácii ľudí často uvádzajú do inej duchovnej reality, ktorá je cudzia základom kresťanstva. V dnešnej postmodernej dobe, keď sa všetko považuje za relatívne, je to obzvlášť módny trend.

 

Ďakujem za rozhovor.